Život o ničom

Prísť na terapiu nehou som sa rozhodla preto, lebo môj život a hlavne vzťahy s mužmi boli o ničom, prestali ma baviť a bola som z toho všetkého znechutená.

Nemala som žiadnu záruku že práve táto terapia mi pomôže, ale tá neha v názve znela zaujímavo, tak som dala na svoju intuíciu (ktorú že vraj mám, ale nie často ju počúvam) a cestovala som 700 km zo Slovenska do Prahy. A intuícia mala pravdu, stálo to za to!

Na prvej terapii som bola riadne nervózna. Bolo mi veľmi nepríjemné rozprávať niekomu koho vidím prvý raz v živote čo ma trápi, ale už po druhej terapii som sa cítila úplne inak. Normálne na druhý deň som sa stále usmievala. Napríklad som kráčala po ulici a usmievala sa bez nejakého zjavného dôvodu, čo mi začalo byť až čudné, lebo zvyčajne nechodím celý deň s úsmevom na tvári.

Všetko na terapii sa robí akoby na zelenú, všetko čo sa robí musí byť príjemné a bezpečné a ak by niečo náhodou bolo nepríjemné (na červenú) tak sa s tým hneď prestane.

Po pár sedeniach sa pán Havelka pýtal či je niečo čo by som od neho chcela. Bolo pre mňa neskutočne ťažké povedať (lebo som to nikdy nerobila) že by som chcela, aby ma niekto držal v náručí a hladil. Bolo mi to fakt trápne. Pán Havelka je síce milý a sympatický, ale je to vlastne cudzí chlap a myslela som si, že to bude hlúpe a nepríjemné.

Tak sme to teda vyskúšali a čuduj sa svete ono to vôbec nepríjemné nebolo (čo bolo až divné). Pán Havelka to fakt vie, to hladenie mu ide, v jeho objatí som sa cítila ozaj dobre. Ono to bolo ako keby si moja duša v tom objatí doslova lebedila a cítila sa úplne bezpečne, ako keby to takto robila odjakživa.

Takéto príjemné pocity som vo vzťahu s mužmi nikdy nezažívala, preto mi pripadali tie vzťahy také o ničom, vždy to bolo len také na fyzickej úrovni a preto ma ani nebavili. Pán Havelka mi ako prvý ukázal, že to môže byť aj iné (nie len o ničom), len si to treba sledovať, aby to bolo vždy na zelenú, vedieť si pýtať čo by som chcela a potom vzťahy a život budú o niečom.

Katarína, Slovensko (november 2007)